„Všetko som si uvedomoval“ – hovorí muž, ktorý sa prebral po 12 rokoch vo vegetatívnom stave

Print Friendly, PDF & Email

„Všetko som si uvedomoval“ – hovorí muž, ktorý sa prebral po 12 rokoch vo vegetatívnom stave

„Moja myseľ bola uväznená vnútri nepoužiteľného tela, nedokázal som ovládať svoje ruky ani nohy a môj hlas bol nemý.

Nedokázal som dať znamenie, ani vydať nejaký zvuk, aby som všetkým oznámil, že som znova pri vedomí. Bol som neviditeľný – ako duch.“ – Martin Pistorius.

Martinov príbeh

Martin Pistorius, ktorý vyrastal koncom 70. rokov v Južnej Afrike, mal normálne detstvo.

Jeho rodičia Joan a Rodney Pistoriusovci vysvetlili, že Martin bol taký zbláznený do všetkých druhov elektrických zariadení, ktoré sa mu dostali do ruky, že trval na tom, že sa jedného dňa stane „elektrikárom“.

Všetko sa však zmenilo k horšiemu, keď mal Martin 12 rokov. Jedného dňa prišiel domov zo školy a rodičom povedal, že sa cíti byť chorý.

Nešlo však o žiadnu bežnú chrípku, lebo Joan a Rodney boli svedkami toho, ako ich syn začína počas dňa vyspávať celé hodiny skoro ako malé dieťa. Ešte horšie bolo, že nemohol jesť, odmietal všetko, čo pred neho postavili.

Robili mu testy na všetko možné, na Parkinsonovu chorobu, tuberkulózu, nedostatok minerálov a podobne, všetky však vyšli negatívne.

Mesiace ubiehali a rodičia sa prizerali tomu, ako sa ich syn pomaly začína uzatvárať – najprv stratil schopnosť hýbať sa, potom schopnosť udržať očný kontakt, a potom schopnosť hovoriť.

„Jeho stav sa stále zhoršoval, najviac v druhom roku svojho ochorenia. Spal vždy, keď sme ho nebudili. Stále ležal vo fetálnej pozícii,“ povedal Rodney v interview pre NPR.

Jeden diagnostický test bol napokon pozitívny. Išlo o kryptokokálnu meningitídu, ochorenie, pri ktorom lekári nedávali Martinovi žiadnu nádej.

Rodičom povedali, že je niečo ako živá mŕtvola, že už nemá žiadnu inteligenciu. Poradili im, aby si Martina vzali domov a zahŕňali ho láskou, kým nezomrie.

Martin Pistorius, po vyše desaťročie uväznený vo svojom tele s predpokladaným ťažkým poškodením mozgu, si pritom v skutočnosti po celý čas všetko uvedomoval.

Jeho príbeh je poznamenaný zlým zaobchádzaním, zanedbávaním, láskou a zúfalstvom.

Ako odborník na to, čo robia ľudia, keď si myslia, že ich nikto nevidí, sa Martin stal veľkým znalcom ľudskej povahy a slobodného rozhodovania.

Chlapec, ktorý sa nevzdal

Niečo v Martinovi však pretrvávalo dlhšie, než odhadovala jeho prognóza.

„Martin sa jednoducho stále nevzdával,“ povedala Joan.

Roky ubiehali a Rodney s Joan sa starali o svojho bezmocného syna. Obliekali ho, kŕmili, kúpali a každý deň vozili do zvláštneho opatrovateľského zariadenia, do ktorého bol prihlásený.

„Budík som mala nastavený tak, aby som ho mohla každé dve hodiny zobudiť a obrátiť, aby sa mu nevytvorili preležaniny,“ povedala Joan.

Tento vyčerpávajúci cyklus pokračoval ďalších 10 rokov, oberajúc Joan s Rodney doslova o všetko. Pre NPR Joan povedala, že napokon dospela do bodu, kedy Martinovi povedala: „Dúfam, že zomrieš.“

„Viem, že povedať niečo také je hrozné. Len som si potrebovala nejako uľaviť… v mojej mysli už zomrel.“

Zdravotná sestra, ktorá verila, že v Martinovi je duša

Keď mal Martin asi 25 rokov, začalo sa niečo pomaly meniť. Bol schopný niekomu stlačiť ruku, čo bol vzhľadom na jeho prípad pozoruhodný pokrok. Navyše sa zlepšoval vo vzpriamenom sedení vo svojom invalidnom kresle.

Lekári však napriek tomu tvrdili, že Martin má stále myseľ trojročného dieťaťa. Jedna zdravotná sestra, ktorá sa volala Verna, však bola presvedčená, že v ňom niečo je.

Nakoniec Joan a Rodneyho presvedčila, aby dali spraviť ďalšie posúdenie niekde inde.

Martin dostal test, v ktorom musel identifikovať rôzne objekty tým, že na ne ukazoval očami. Na prekvapenie mnohých test zvládol; nie síce víťazne, no prešiel ním.

„Vtedy som sa vzdala svojho zamestnania,“ povedala Joan.

„Všetko som si uvedomoval“ – hovorí muž, ktorý sa prebral po 12 rokoch vo vegetatívnom stave

Obr. 1: Táto rodinná fotografia z roku 1987 je posledná z obdobia pred Martinovým ochorením. Je na nej vpravo. Uverejnené s láskavým súhlasom Martina Pistoriusa.

Nasledujúci rok zasvätila Joan tomu, aby Martina naučila používať špeciálny počítačový joystick. Venovali tomu štyri hodiny každé dopoludnie, až to nakoniec zvládol.

A potom sa všetko zmenilo. S pomocou joysticka bol teraz Martin schopný voliť slová.

„Je mi zima. Som hladný. Chcem hrianku.“ To boli prvé útržky jeho komunikácie. Krátko nato sa mu začali vracať ďalšie veci.

„Začal pohybovať očami, hýbať hlavou a skoro aj prikyvovať, pýtať si kávu naznačovaním miešania rukami a podobne.“

Desivé uvedomenie – Martinov pohľad

Po ôsmich z dvanástich rokov s touto diagnózou bol Martin neviditeľný. Zvonku.

Nereagoval, bol ako živá mŕtvola. Martin však povedal, že hlboko vnútri si všetko uvedomoval.

„Bol som tam. Nie od samého začiatku, ale asi po dvoch rokoch odvtedy, čo som upadol do vegetatívneho stavu. Začal som sa prebúdzať.“

Martin opísal úvodný proces.

„Dobrým spôsobom, ako to opísať, je zrejme nezaostrený obraz. Najprv netušíte, čo to je, ale pomaly sa zaostruje, až kým ho nevidíte s krištáľovou jasnosťou.“

Niekde v priebehu tohto procesu si Martin uvedomil svoju imobilnosť.

„Uprene som hľadel na svoju ruku a prial si, aby sa pohla. Do tej chvíle sa zhustil každý kúsok môjho ja.“

Martin si vybavil chvíľu, keď mu otec pomáhal s vyzliekaním a ako zúfalo sa s ním Martin snažil komunikovať, no nič v tele ho neposlúchalo.

„Všetci boli takí navyknutí na to, že tam nie som, že si ani nevšimli, keď som začal byť znova prítomný. Došla mi tvrdá realita, že takto strávim zvyšok svojho života – úplne sám.“

Martin prezradil, ako trávil nespočetné množstvo hodín, utápajúc sa v bezmocnosti. „Nikdy sa nedostanete von. Ste patetickí, bezmocní, úplne sami.“

Naozaj chcel takto stráviť zvyšok dní svojho života?

Martinove úvahy zmenila nepravdepodobná inšpirácia

Martin sa úplne vzdal nádeje, vysvetľuje však, že príležitostne mal nepravdepodobné záblesky inšpirácie.

„Vždy sa môžete spoľahnúť, že budete mať zábavný deň, keď ho trávite s ľuďmi, ktorých máte radi,“ povedal Barney, fiktívny idol detskej šou.

Martin bol nútený sledovať Barneyho stále. Teraz priznáva, že tým programom úplne opovrhoval. Spolu s pohybom slnka ho ale používal na zisťovanie dennej doby.

To bolo jeho prvé zdanie kontroly. Už len vedomie toho, v ktorej časti dňa sa nachádza, mu dávalo pocit, že je schopný to zvládnuť. Uvedomil si, že jeho myšlienky by mu mohli pomôcť.

„V hlave som viedol rozhovory sám so sebou a inými ľuďmi.“

Opätovné zamestnávanie sa svojimi myšlienkami mu zmenilo svet a život pomaly začal mať zmysel.

Pre Martina to tiež občas znamenalo bolesť, napríklad, keď počul, ako mu matka hovorí: „Dúfam, že zomrieš.“

Ako však plynul čas, postupne sa naučil matkino zúfalstvo chápať. Uvedomil si, že pramení z hlbokej lásky k nemu.

„Videla len krutú paródiu kedysi zdravého dieťaťa, ktoré tak veľmi milovala,“ povedal Martin.

Prekvapivo ho to prinútilo cítiť sa matke ešte bližší.

Krátko nato uzrela v Martinovi uväznenú dušu jeho zdravotná sestra Verna a nástojila na tom, aby sa mu dostalo väčšej pomoci. To, ako sme už vysvetlili, bol pre Martina začiatok novej, podnetnej kapitoly.

Absolvent univerzity, podnikateľ a manžel – Martin dnes

Zaoberaním sa tými pochmúrnymi myšlienkami získal Martin pochopenie samého seba a schopnosť vidieť to smiešne v ľudskom stave, ktoré mu umožnili dosiahnuť pre seba oveľa viac, než si kedy predstavoval.

Postupujúc rôznymi úrovňami zlepšovania sa mu nakoniec podarilo získať prácu úradníka v miestnom úrade, potom prešiel k oprave počítačov, do odvetvia navrhovania webových stránok a získal titul z informatiky.

Dokonca stretol aj krásnu a milujúcu manželku Joannu, s ktorou sa zoznámil prostredníctvom svojej sestry.

„Obrátila som sa a bol tam tento chlapík s tým jeho veľkým úsmevom. A s takou úžasnou osobnosťou… Nuž, áno, je na invalidnom vozíku a nerozpráva. Ja ho však milujem. Je úžasný. Veľmi rýchlo sa to zmenilo na lásku,“ povedala Joanna.

Hoci tento článok jeho úspech možno zjednodušuje, nemôžeme zabúdať na to, aké množstvo obetavosti a tvrdej práce si od Martina a jeho blízkych vyžiadalo dostať ho tam, kde je dnes.

Jeho príbeh je rozhodne plný zmiešaných emócií – smútku, empatie, strachu, agónie, inšpirácie – napriek tomu však je neuveriteľným svedectvom sily ľudskej vôle.

Pre viac informácií o Martinovom príbehu si určite pozrite neuveriteľné vylíčenie jeho cesty v jeho knihe Ghost Boy.

Zahoďte okuliare a zlepšite si zrak

Zdroj: collective-evolution.com, Spracoval: Badatel.net



Podobné články

Odoberajte nové články na email!

Ušetrite čas a prihláste sa na odoberanie nových článkov priamo do vašej emailovej schránky:

Naša garancia: Nikdy Vám nepošleme spam a kedykoľvek sa môžete odhlásiť.



Upozornenie: Tento článok v žiadnom prípade nenahrádza konzultáciu ani vyšetrenie lekárom v zdravotníckom zariadení. Príspevky môžu vyjadrovať názory, ktoré sa nemusia zhodovať s názormi redakcie.

 

Komentáre

  1. Nikde som nevidel zmienku o plienkach pre dospelích tomto článku????

    • To dá rozum, že nebudú rozpisovať útrapy spojené s hygienou,opateru a i., keď pointa článku je o niečom inom 💡

  2. O takovém stavu vím z vlastní zkušenosti. Po těžkém úrazu mne odvezli do nemocnice, sběhli se ke mně – bylo to před 50ti lety, tehdy ještě byla o pacienty starost, dnes bych ležela napřed hodiny na chodbě – něco mi píchli a už mi sundávali botu a oděv ze skoro rozdrcené nohy. Chvíli to byla šílená bolest a já jsem se nemoha ani pohnout, ani jim říct, že mě to moc bolí, ať přestanou. Naštěstí jsem to brzo přestala vnímat a nic jsem už nevěděla.

Pridajte komentár

*