Máte záujem o slovenskú knihu o rizikách očkovania?

Máte záujem o slovenskú knihu o rizikách očkovania?

Môžete jej pomôcť uzrieť svetlo sveta!

Milí priatelia!

Chýba vám slovenská kniha o rizikách očkovania? Čoskoro už nemusí! Svetlo sveta sa chystá uzrieť môj román „Vakcína, alebo Nedovoľ, aby mi ublížili!“

V lete 2007 som po jednej besede lekárskej loby s poslancami v NR SR počúvala, ako popredný zástanca očkovania, neohrozene tvrdí do televíznej kamery, že neexistuje súvislosť očkovania s vážnymi postihnutiami detí a príklady, ktoré sme v mene iniciatívy uviedli v diskusii, nazval len súhrou náhod. Následný pocit bezmocnosti sa stal rozhodujúcim impulzom k tomu, aby som sa prostriedkami, ktorými disponujem – teda formou písaného slova – pokúsila verejne poodhaliť pravdu o podstate a dôsledkoch vakcinácie. A tak som si po dva roky, keď som uložila dcéru spať, sadala k počítaču a písala túto knihu.

Zvolila som formu románu. Prečo? Názorový prerod je zdĺhavá ťažká vec. Potrebuje čas a silný podnet. Človek, ktorého sa téma rizík súvisiacich s očkovaním bytostne nedotýka, takýto podnet obvykle nemá a potrebný čas si nevytvorí. Hlavní hrdinovia môjho románu stoja vo vakcinačnej otázke na opačných názorových brehoch a ich vzájomné zbližovanie vytvára pre čitateľa priestor, aby sa spolu s nimi krok po kroku dozvedal, čím očkovanie v skutočnosti je, a aby dokázal toto poznanie prijať.

Kniha je doplnená množstvom citátov z odbornej literatúry, čo jej dáva faktografickú silu v argumentačnom boji o názor čitateľa. Vybrala som pritom najdôležitejšie informácie, ktoré som počas piatich rokov štúdia tejto problematiky získala.

Milí priatelia!

Román mám síce napísaný, no narazila som na prozaické problémy slovenského knižného trhu. Je ťažké nájsť vydavateľa, ktorý by sa s témou stotožnil a zobral by na seba riziko knihu vydať za optimálnych podmienok a spoľahlivo zabezpečiť jej distribúciu. Vydávanie kníh je totiž nerentabilné, čiže stratové, pokiaľ nejde o bestseller, vydávaný (a predaný) v minimálne 2000 náklade. Pri nižšom náklade stúpa jednotková výrobná cena knihy, pričom predajná cena knihy a podmienky knižného trhu nezabezpečia vydavateľovi návrat finančných prostriedkov vložených do vydania knihy (vydavateľovi ostáva len cca 40% z ceny knihy, distribútori, predajcovia, prípadne DPH pohlcujú do 60% z predajnej ceny knihy, mnohí predajcovia sa v platbách omeškávajú, alebo neplatia vôbec a pod.). Knihy sa preto zvyknú vydávať s pomocou štátnej dotácie alebo sponzorov. Našla som vydavateľa, ktorý by knihu vydal a postaral sa o jej distribúciu, avšak za podmienky, že zoženiem finančné prostriedky na jej vydanie. Keďže však sama dostatok prostriedkov nemám (som 6 rokov mimo pracovného procesu – doma s dcérou s diagnostikovanými poruchami imunity) v tejto chvíli si dovoľujem obrátiť sa na vás s prosbou o pomoc pri vydaní knihy s vierou, že po troške, spoločnými silami sa môže podariť to, čo nezvládam sama.

1) Prostriedky, ktoré mám k dispozícii mi umožňujú vytlačenie knihy len vo veľmi obmedzenom náklade. No stačí, aby ste mi pomohli sponzorským darom. Za každých poskytnutých 12,50 euro získate nárok na zaslanie 1 ks knihy „Vakcína – alebo Nedovoľ, aby mi ublížili“. (Odporúčaná predajná cena knihy bude 12,50 euro.) Tým, že vydanie knihy podporíte si zabezpečíte nielen to, že vám knihu hneď po jej vydaní zašlem formou doporučenej listovej zásielky, no pomôžete aj vydaniu knihy vo vyššom náklade a jej rozšíreniu do distribučnej siete. Informatívne: Na tlač knihy v náklade 1000 ks je potrebných cca 5000 euro.

2) Ak by ste chceli a finančne si to mohli dovoliť, môžete pomôcť vyššou finančnou sumou a zabezpečiť knihu nielen pre seba, pre svojich blízkych, či svojich známych, ale zabezpečiť aj zaslanie tohto knižného titulu ako info-knihy poslancom, štátnym úradníkom, pediatrom a podobne. Všetky info-knihy, ktorých vydanie pokryjete vaším sponzorským darom, doručím kompetentným, v rukách ktorých je rozhodovanie o očkovacej legislatíve a praxi v SR.

3) Napokon, ak by ste chceli podporiť vydanie knihy aj bez nároku na následné obdržanie kníh, môžete zvoliť aj takúto formu pomoci. Tieto peniaze budú smerovať nielen na uhradenie financovania tlače, ale aj na ocenenie práce tých ľudí, ktorí bezplatne prispeli k tomu, aby mohla kniha uzrieť svetlo sveta a prípadne na zvýšenie nákladu knihy.

Všetkým vopred ďakujem za akúkoľvek formu podpory a dúfam, že výsledný produkt uspokojí vaše očakávania a že spoločnými silami sa nám podarí učiniť ďalší prelomový informačný krok v téme rizík očkovania na Slovensku.

Iva Vranská Rojková

Inštrukcie k poskytnutiu sponzorského daru

Sponzorský dar na vydanie knihy môžete poskytnúť prevodom na účet (alebo poštovou poukážkou na účet):

Názov účtu: Ing. Vranská Rojková Iva

číslo účtu: 2918829700

kód banky: 1100 (Tatra banka, a.s.)

Pre medzinárodný prevod:

IBAN: SK72 1100 0000 0029 1882 9700

SWIFT: TATR SK BX

Do správy pre prijímateľa napíšte meno a adresu, na ktorú chcete zaslať knihy a vo forme kódu (K-…, IK-…, SD-…) uveďte počet nárokovaných kníh, počet sponzorovaných info-kníh a finančnú čiastku sponzorského daru, za ktorú si nenárokujete zaslanie kníh. Finančné čiastky bez uvedenia kódu budú ponímané ako sponzorský dar bez nároku na zaslanie kníh.

Príklady:

1) Ak zašlete sponzorský dar 50 euro, pričom máte záujem o 4 knihy, do správy pre prijímateľa napíšte okrem vašej adresy kód vo forme: K-4.

2) Ak zašlete sponzorský dar 50 euro na podporu vydania knihy a nenárokujete si zaslanie kníh, do správy pre prijímateľa napíšte kód vo forme: SD-50 (alebo nemusíte uviesť žiaden kód).

3) Ak zašlete sponzorský dar 50 euro, pričom máte záujem o 2 knihy, chcete financovať 1 info-knihu a venovať 12,50 eur na podporu vydania knihy, do správy pre prijímateľa napíšte okrem vašej adresy kód vo forme: K-2, IK-1, SD-12,50.

Správa pre prijímateľa môže mať maximálne 70 znakov. V prípade potreby (napríklad, ak chcete knihy poslať na rôzne adresy), môžete upresňujúce informácie zaslať e-mailom na adresu [email protected] (ako predmet, prosím, uveďte: „Kniha – Vakcína“), alebo písomne na adresu: Iva Vranská Rojková, Hraničná 13, 821 05 Bratislava. V takomto prípade nezabudnite uviesť v texte aj identifikačné údaje (číslo účtu, meno, dátum zaslania peňazí).

Ak posielate peniaze poštovou poukážkou s uvedeným menom a adresou, stačí napísať do správy pre prijímateľa len vyššie uvedený kód.

Zoznámte sa s knihou „Vakcína, alebo Nedovoľ, aby mi ublížili!“:

„Králikom sme dávali … tie vakcíny, ktoré spadajú do kalendára povinných očkovaní. V piatom pokolení sa ani jedno pokusné zviera nedožilo reprodukčného veku.“

Dr.med. Raisa S. Amandžolová, vedúca katedry na Almaatskej lekárskej univerzite

„Skombinuje sa strava, injekcie a nariadenia. Od veľmi ranného veku. Aby vyprodukovali ten druh charakteru a ten druh viery, ktorý bude považovať autority za žiaduce a akákoľvek kritika mocných sa stane psychologicky nemožná.“

Bertrand Russel, Dopad vedy na spoločnosť, 1952 (Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru)

„Sme ako laboratórne myši celou svojou existenciou. Nikdy nespochybňujeme hranice klietky a vedcov, ktorí na nás robia experimenty.“

dokumentárny film Endgame

Z predslovu autorky:

Kde bolo, tam bolo, žili raz vplyvní a motivovaní lekári a bezmocní a medicínsky nevzdelaní rodičia. Rodičia rodili deti a lekári týmto deťom už od kolísky kreovali zdravie. Navôkol panovala prapodivná slepota: čo prví videli, druhí nespozorovali a optiku druhých prví nechápali. Vlády sa zhostila aj umelo nastolená hluchota. Slovo dostávali len vplyvní lekári a hlas rodičov narážal na stenu ako hrach. V tejto patovej situácii nemožnosti komunikácie medzi oboma skupinami … vznikla táto kniha.

Čo je to za dielko? Pre niekoho možno v prvom rade hĺbavý ľúbostný príbeh z lekársko-farmaceutického prostredia. Iného možno zaujme najmä fiktívna konšpiračná rovina, často splývajúca s  realitou. Niekto možno prejaví záujem predovšetkým o bohatý faktografický materiál o málo známej téme rizík očkovania funkčne vpletený do deja, podrobnejšie doplnený poznámkami pod čiarami a pre záujemcov obšírnejšie podaný v záverečných komentároch. Napokon, možno niekto prijme tento román ako cestu k poznaniu mimoriadne vážnej problematiky, ktorá sa bytostne týka zdravia každého z nás, i keď len málokto tuší akým spôsobom a do akej miery. Nech patríte do ktorejkoľvek skupiny čitateľov, dúfam, že príbeh citlivej sestričky Jany, ambiciózneho zástupcu farmaceutického koncernu Petra a extravagantného psychiatra Usalu Pinka Vám pomôže preniknúť bližšie k pravde.

Pretože pozorný čitateľ dostane možnosť presvedčiť sa i o tom, že súčasnou vedou je tento desaťročia masovo vykonávaný rituál už vo viacerých smeroch prekonaný. Že je len jednou spomedzi mnohých imunologických teórií. To len obrovské zisky, ktoré z celoplošnej vakcinácie tečú, „náležite“ kreujú i odborno-laickú verejnú mienku. Preto sa očkovanie stavia na piedestál jedinej možnej alternatívy v boji proti infekčným chorobám. Na druhú misku váh oproti takémuto reliktu totalitárneho myslenia položme nové, ale i tradičné, medicínske poznatky a objavíme prirodzenú rovnováhu: slobodu voľby pre rodičov i lekárov aj v otázke očkovania…

Ďakujem, že ste siahli po tejto knihe – obrannom štíte pre každého jedného z tých maličkých…

Úryvky z knihy:

(1)

Mala napnuté všetky zmysly. Zrakom i pokožkou vnímala akúsi domácu majestátnosť Petra, vďaka ktorej sa nad ňou týčil, i keď stál päť metrov od nej. Bruškami prstov snímala hladký chlad gauča. Počula, ako čľapoce voda natekajúca do rýchlovarnej kanvice. Z otvorenej kuchynskej skrinky zaváňala mletá káva a šteklila jej jazyk. Dokonca sa jej zdalo, že v tomto vkusne zariadenom byte ostala prítomná ženská ruka, ktorá ho citlivo a s láskou plnila nábytkom i ostatným zariadením a potom ho dozdobovala do najmenších detailov, postupne z neho spletajúc útulné hniezdočko, v ktorom spolu so zvyškom svojho tela, tiež hodlala nažívať. Jana si však netrúfala preverovať u Petra tento svoj dojem. O prelistovaných stránkach svojich životov sa ešte príliš neporozprávali a nezdalo sa jej vhodné, začínať s tým práve teraz a navyše z jej strany.

„Možno to napokon bude dielo šikovného bytového architekta,“  zahnala si  Jana z mysle onú neznámu a radšej mlčky vstrebávala klokotanie vriacej vody a štrngot porcelánu, zvukovo podfarbujúci hromadenie rozličných tanierikov a misiek na stolíku pred ňou, pričom sa kávová aróma bytu zmenila na mätovú, medovú a na vôňu Petrovej pokožky s vyprchanými stopami značkovej vody po holení. To si však už k nej Peter prisadal a ukazujúc na šálky s modro-béžovým abstraktným vzorom a s pariacim sa obsahom ju ponúkol:

– Spravil som ti mätový čaj. Iný som tu nenašiel.

Jana sa usmiala, že jej to čuch už vopred prezradil, prisunula si k sebe šálku, vnorila do nej lyžičku obalenú scukornateným medom oslobodeným z dna polepeného patentného pohára a kým si miešala horúci nápoj, nevdojak jej zišlo na um, ako komicky kontrastujú drobné nedokonalosti mužskej domácnosti s inak magazínovou dokonalosťou.

Od fľaše s medom usadenej uprostred antikora a porcelánu, ako bodliak medzi sedmokráskami, sa Janin pohľad vzniesol k protiľahlej stene. Upierala ho na zaujímavú reprodukciu a čakala, čo sa bude diať.

– Páči sa ti? – vyzvedal Peter.

Jana prikývla. Bol to naozaj zaujímavý obraz. Uprostred búrlivého vodného toku, ktorý so sebou všetko strhával a padal do hlbiny, ostal do výšky čnieť len jediný skalný výbežok, zo všetkých strán strmo poobhrýzaný nenásytným prúdom. A na ňom si ktosi vybudoval rozprávkový zámok so štíhlymi vežičkami, s nežným cimburím, s romantickými oknami – so všetkými tými pre všedný život zdanlivo zbytočnými detailmi, ktoré však už napohľad svedčili o bohatstve ducha bytosti v ňom prebývajúcej.

– Doniesol som si ho z mojej prvej služobnej cesty do Nemecka. A za chrbtom máš druhý podobný. Sú to vlastne len plagáty, ale mám k nim osobitý vzťah.

Otočila sa. Druhá z presklených reprodukcií znázorňovala krajinu, ponorenú v úplnej tme a v treskúcom mraze väzenskej cely. Odkiaľsi zhora do nej cez zamrežované okienko prenikali mäkké slnečné lúče – jediný zdroj svetla oslobodzujúci z večnej temnoty krásnu prírodnú scenériu. Na miestach, kam dopadali, sa roztopil ľad, zmizli záveje a príroda sa tam prebrala k životu. Dominantným prvkom tejto časti obrazu boli ľudské stopy smerujúce z čiernych útrob mŕtveho sveta do presvetleného priestoru. Dali sa vytušiť už i tam, kde ich ešte nebolo vidieť, vynárali sa v tienistom šere, prechádzali trblietajúcim sa snehom a mizli spolu s ním v teplej nehe trávy a poľných kvetov.

Jana, obdivujúc diela, počúvala tichým, akoby trochu dojatým, hlasom prednášaný komentár:

– Aj vo väzení môže prekvitať nádherný život, aj v strhujúcom, ničivom prúde doby môže prežiť prekrásne vybudovaný vnútorný svet. Dva takmer identické odkazy, z ktorých prýšti nádej pre každú doposiaľ živú dušu. Či už pochádza z režimu obmedzovaného neslobodou, alebo zo sveta, ktorého strhujúce tempo nenecháva kameň na kameni. Je to jasné posolstvo umelca, že všade možno prežiť a záleží len na nás, ako pevne sa vybudujeme, ako lačne budeme prahnúť za svetlom.

Jane sa páčili nielen obrazy, ale aj to, ako o nich Peter rozprával. Až ju mrazilo. Ohrievala sa dúškami čaju.

Peter ju tu však nehodlal nechať dlho vysedávať. Keď uplynul čas, ktorý jej vymeral na pochopenie zarámovaných reprodukcií, vstal:

– Môžeme sa trochu poprechádzať, dobre? Chceš si pozrieť výhľad na celý tvoj svet?

– Môj svet? – Jana k nemu nechápavo zdvihla trochu vyplašený pohľad.

Mimovoľne sa zasmial:

– Chúliš sa tu, ako vyplašená myška. Azda sa ma nebojíš?

Vystrel k nej ruku:

– Veď poď, – vytiahol ju zo sedačky a odviedol k oknu. Zabodol prst do skla a ukázal do diaľky:

– Vidíš, tam bývaš. A poď so mnou…, – odtiahol ju k jedným zo zatvorených dverí. Odchýlil ich. Nebadane si vydýchla, že sprístupňovali len pracovňu. Opäť putovali k oknu, kde Peter dodal:

– … a tam kdesi pracuješ. Ako vidíš, mám ťa odtiaľto pod dozorom. Teda, ak som náhodou doma.

Spoločne sa zasmiali. Janu však rýchlo smiech prešiel, pretože na pracovnej doske uzrela niekoľko starých reklamných návrhov na Boevín. Peter si všimol, kam zablúdil jej pohľad a na ceste k počítaču ich nenápadne zhrnul na kopu, aby svojej návšteve celý čas neklal oči týmto jablkom sváru.

– Napokon, môžeme sa usadiť i tu. Chcel som ti ukázať pár vecí.

Kým čakal na spustenie systému, prisunul k monitoru druhú stoličku. Naťukal pár príkazov, aby sa prepracoval k želanému textu a dodal:

– Pozri si toto, ak chceš. Veľmi zaujímavé. Čítal som to najprv v angličtine, ale našiel som i tento český preklad.

Keď sa presvedčil, že sa Jana nechala zlákať, ticho dodal:

– Mňa na chvíľku ospravedlň, prosím ťa.

Zmizol za otvorenými dverami a Janu nechal napospas internetovej stránke, do ktorej lačne vnorila zrak. Prehrýzala sa náročným článkom Russela L. Blaylock (1).  S pribúdajúcim objemom prečítaného textu, pribúdalo tiesne v jej duši. Tak toto jej Peter spomínal. Novoobjavený vplyv očkovania, pri ktorom dochádza k poškodzovaniu mozgu voľnými radikálmi a chemickými látkami, ktoré produkuje imunitný systém mozgu. U detí postihnutých autizmom sa preukázalo, že u nich takýto útok prebieha. Zistila sa aj spojitosť očkovania s Altzheimerovou chorobou.(2)

To však zďaleka nebolo všetko. Ďalší problém súvisí so živými oslabenými vírusmi vo vakcínach. V mnohých prípadoch tieto vírusy ostávajú v organizme po celý život. „Pitvy ukazujú, že u 20 % skúmaných sa v mozgu nachádzali živé vírusy osýpok, u 45 % sa tieto vírusy nachádzali v iných orgánoch. Podobné nálezy sa vyskytli u detí trpiacich autizmom. Pritom objavený vírus osýpok bol geneticky identický s vírusom používaným vo vakcínach. …  Tieto fakty boli tajomstvom, ktoré sa nezverejňovalo. Oslabené vírusy sa… menia na nebezpečné choroboplodné mikroorganizmy. Nedávne výskumy tento strašný objav potvrdili. Vysoké percento chorých na Altzheimerovu chorobu má v mozgu živé vírusy. Raz do organizmu vovedené živé mikroorganizmy z neho nemožno odstrániť. Podrobujú sa vplyvom voľných radikálov … ktoré nútia vírusy mutovať.“

Jana mala dosť. Nepochopila síce úplne všetko, ale podstata jej bola jasná. Jednoducho horor. Nevládala byť sama, no keďže sa Peter ešte stále nevrátil, opustila miesto pri počítači a tíško sa vydala po ňom pátrať. Zastihla ho pri príprave večere.

– Tak už si si to pozrela? – ozval sa Peter spoza kuchynskej linky, akoby mal oči i na chrbte. Zaujímavé, však?

– Čo zaujímavé?! Strašné! Toto som nevedela. Ale i to, čo som vedela doposiaľ, mi už vakcíny jasne zaradilo.

– Môžem ťa pozvať ku stolu? – radikálne zmenil tému Peter, ktorý práve vyťahoval z mikrovlnky upečenú pizzu. Vzápätí sa trochu zháčil:

– Asi som ti to nemal dávať čítať pred jedlom? Teraz ti nebude chutiť… Prepáč mi tú nepozornosť. Chcel som len efektívne využiť čas.

Jane síce prečítaný materiál skutočne zobral chuť do jedla, no kvôli Petrovi, ktorý tak starostlivo nachystal hostinu, sa premohla a zhovievavo sa pousmiala:

– To nič. Ja som už v živote musela prehltnúť kadečo. Toto ťa trápiť nemusí, – preniesla si svoju nedopitú šálku o pár metrov bližšie, ku kuchynskému stolu, aby si sadla k pripravenému pokrmu.

Peter chvíľu rozmýšľal, či má naservírovať červené víno, ktoré si k takémuto druhu jedla zvykol nalievať. Zatiaľ však počítal s tým, že Janu odvezie domov, preto sa opýtal len jej:

– Smiem ti ponúknuť víno?

– Stačí mi ten čaj, – rýchlo odvetila Jana, ktorá si chcela zachovať úplne triezvu hlavu. Bolo to i potrebné, pretože s ubúdajúcou sa pizzou sa približoval rozhovor, pre obe strany značne náročný.

(2)

To už však sedeli opäť v pracovni, kde Jana práve dočítala druhý z textov, ktorý jej Peter sprístupnil. Bol v nemčine a bola to dráma o deštrukcii spôsobovanej v organizme génovo manipulovanou vakcínou: „V génovej technike používané fragmenty DNK nie sú kontrolovateľné a ničia bunkové jadrá a tým bunky organizmov, ktoré s nimi prichádzajú do kontaktu cez stravu alebo očkovanie.“(3) Ďalej sa spomínalo testovanie DNK-očkovania v Afrike  v 100 – 1000 x vyššej koncentrácii, ktoré zabilo 50 % zúčastnených a tých takto zabitých Afričanov deklarovali ako prípady eboly. V tajnosti držané štúdie, ktoré sa dostali na svetlo v roku 1998 (4) ukazujú, že génová technika napáda aj ženské vaječné bunky a mužské spermie, v dôsledku čoho budú trpieť deti.“

Opätovne sa podarilo zaviesť génovo-modifikované vakcíny s tým vysvetlením pre lekárov, že nebezpečné sú iba vtedy, keď sa pichajú do svalu, a začali sa preto pichať len do kože. „V skutočnosti aktivovaná DNK zničí bunkové jadrá kože a potom, keď sa tieto depozity DNK rozšíria po tele, aj všetky ostatné typy buniek vrátane vajíčok a spermií.“ Podčiarknuté a sčítané: „Pomocné látky ako ortuťové a hliníkové zlúčeniny, skvalén, formaldehyd atď. ničia bunky“, no „génová technika … to robí oveľa rýchlejšie.“

Jana dočítala a tuho premýšľala, čo všetko sa to vlastne dozvedela. V jej očiach sa zračilo zúfalstvo. Peter si uvedomil, že asi opäť urobil chybu. Nemali sa radšej najprv porozprávať? Týmto akurát tak zvýšil jej bojový potenciál. Na druhej strane jej však chcel dokázať, že nezaháľal, i keď to vlastne nebola tak úplne pravda, pretože svoje resty doháňal len na poslednú chvíľu. Strategický postup pre nasledujúce okamihy si vopred nepremyslel. Detailné plánovanie nepovažoval v tomto prípade za možné, ani za potrebné.

„Nechám tomu voľný priebeh. Dáko to už len dopadne. Črepy budem lepiť potom,“ – vravel si v duchu, rozmýšľajúc kde a ako začať.

(3)

K načatému rozhovoru sa s Luciou dostali napokon až v sobotu večer. V piatok sa Jana snažila úporne sa sústrediť na svoje povinnosti, i keď nie vždy úspešne. Konflikt s Petrom  totiž zranenej sestričke neschádzal z mysle, pretože malí pacienti jej ho neustále pripomínali a nepriamo ju utvrdzovali v tom, že pravdu má ona. Detský plač jej v ten deň prenikal až do špiku kostí.

No najviac ju zasiahol nemý pohľad malej Katky, ktorá odovzdane ležala, nebránila sa, len na ňu upierala svoje velikánske čierne očičká, ktorými ako by prosila: „Nedovoľ im, aby mi ublížili!“ Jane začali behať po chrbte zimomriavky. Čo sa už z toho všetkého zbláznila? Už fantazíruje, že s ňou tento drobček v akejsi podprahovej rovine komunikuje?

Poznala Katkin údel. Na rozdiel od jej mamy, Jana jasne vnímala súvislosť ochrnutia dievčatka s očkovaním. Lekári akúkoľvek súvislosť postihu s vakcináciou odmietli a matka im uverila, že problémy sú genetického rázu. Na Katku preto v najbližších týždňoch číhala druhá dávka hexavakcíny a pneumokokov.

Jana si zdesene uvedomila, že sa zrazu ocitla akoby v Petrovej koži. Vedela, že jej zamestnávateľovi by sa iste nepáčilo, keby rodičov „poučovala“ o rizikách očkovania. Svedomie a tie smutné očká však tak naliehali… Nakoniec svoj vnútorný boj vybojovala a urobila to, čo už párkrát, avšak doposiaľ len pri vopred opatrne „preverených“ rodičoch: pri odchode vtisla do ruky prekvapenej mamičke adresu internetovej stránky, ktorá by ju mohla poučiť. Srdce jej pri tom búšilo a trochu lepšie chápala Petra. „No, ale ja som konala,“ zanovito mu odkázala na diaľku, aby sama sebe dokázala, že aj tento prípad dokazuje, kto má pravdu.

Takto sa dookola zožierala celé štyri hodiny. Až po rehabilitáciách, pri práci na oddelení, kde sa, ako vždy, musela poriadne zvŕtať, jej osobné starosti vyfučali  z hlavy.

Keď sa v sobotu zobudila po spánku skrátenom nočnou službou, všetko na ňu začalo naliehať celou neznesiteľnou ťažobou. Ledva sa dočkala telefonátu od Lucie a ich stretnutie bolo pre ňu priam oslobodením. Zašli si do cukrárne, i keď Jana vlastne nemala na sladkosti chuť. Na rozdiel od Lucie, ktorá do seba ládovala tým viac, čím viac sa trápila, Jane trápenie sťahovalo žalúdok a sotva dokázala prehĺtať sústa svojho inak obľúbeného čokoládového špicu plneného likérom.

– Tak, čo je to za nepodareného princa, ktorý síce zobudil princeznú, čo sa poranila o tŕň vzťahu a zaspala na sto rokov, no potom ju rozplakal? – prezvedala Lucia, hoci pôvodne chceli riešiť jej problémy.

– Princ nie je nepodarený, nepodarená je situácia. Vieš čím sa živí? – opýtala sa veľavýznamne Jana.

Keďže vedela, že Lucia o tom nemôže mať ani potuchy, po dramatizujúcej pauze, pokračovala:

– Propagovaním novej vakcíny!

Nakoľko Luciina tvár neodzrkadľovala dostatočný stupeň zhrozenia, Jana vysvetľovala ďalej:

– Veď vieš, čo si myslím o očkovaní.

– No, – ozvala sa konečne Lucia, ktorá pochopila, v čom zrejme väzí ten neriešiteľný problém, – a ty to zrejme nedokážeš stráviť.

– A ty by si to na mojom mieste dokázala? – ohradila sa Jana.

– Ja? Podľa toho, či by ten muž stál za to. Predpokladám však, že tebe za to stojí, ak ti dokázal vyhnať z hlavy tú tvoju stratenú lásku a upriamiť tvoju pozornosť na seba. To sa za tie roky, čo sa poznáme, tuším, nepodarilo nikomu.

– Áno, stojí za to. Je taký neodolateľný, že ma z toho chytajú zimomriavky: dokonalý výzor, štíhly, vysoký, milý, galantný, zaujímavý, preváža sa na bielom tátošovi, vlastní nádherný palác a navyše je slobodný, – básnila Jana, ale pateticky zlomeným hlasom dodala:

– Lenže ja predsa nemôžem mužovi, s ktorým som, dovoliť, aby zarábal na ľudskom nešťastí!

– Počuj Jani, veď to je ako zo zlého románu. Veď to sa musí dať dáko vyriešiť! – nezdalo sa to Lucii, bezradne hľadajúcej východisko, o ktorom bola presvedčená, že musí jestvovať. Pátrajúc po ďalších vstupoch sa spýtala:

– A čo si o tom myslí on?

– On tvrdil, že keď začal tú prácu robiť, považoval očkovanie za dobrú vec a že teraz, keď som ho na riziká očkovania upozornila, si musí plniť pracovné povinnosti najlepšie, ako vie a dotiahnuť do konca to, na čom sa dohodol so zamestnávateľom.

– A nemá pravdu?

– Z jeho hľadiska možno má, ale ja to predsa nemôžem akceptovať.

Lucii sa zazdalo, že na čosi prišla:

– Ty si to však o ňom vedela aj skôr, a napriek tomu ste sa stretávali.

– Áno, ale dúfala som, že dostane rozum, a že tú prácu nechá tak.

– A čo také prelomové sa stalo v ten tvoj uplakaný štvrtok?

– Asi sme sa pohádali.

Lucia uštedrila Jane nechápavý pohľad:

– Asi?

Jana stiahla ľavý kútik úst a zbrklo vysvetľovala:

– No, na hádku to až tak nevyzeralo, lebo on je vždy tak nenormálne pokojný… To len mňa vytáčalo… Asi sa urazil. Nedávala som si príliš pozor na jazyk a strelila som poriadnu hlúposť. A on celý rozhovor s ľadovým chladom skončil a odviezol ma domov.

– Tak sa mu ospravedlň. To by nešlo?

Ihneď sa ozval pobúrený protest:

– Ale veď pravdu mám ja!

– Vieš, čo by ti na to povedala moja stará mama, ale neuraz sa, prosím: Pýcha, peklom dýcha.

– Aká pýcha? – rebelovala Jana, – Veď ja len zastávam principiálnu pozíciu.

Lucia sa na ňu spod zdvihnutého obočia dôrazne zahľadela:

– Tam, kde úraduje zlosť, tam pravdy niet. Riešenie treba hľadať s rozumom, rozvahou a bez rozčuľovania. Mala by si sa o to ešte pokúsiť.

Jana zašermovala rukami v teatrálnom geste:

– Ale aké riešenie tu možno nájsť? On s tým neprestane. Bude tú svoju očkovaciu látku pokojne propagovať ešte pol roka a ja to mám mlčky tolerovať? A nielen to, ale i prijímať darčeky či hostiť sa v reštauráciách za peniaze zarobené na provakcinačnej kampani?

Jednu z neuroticky poletujúcich rúk strhla nadol Luciina pravica:

– Počkaj, počkaj! Dobre som to pochopila? Tú vakcínu má propagovať už len pol roka?

– No áno, tak dáko, asi pol roka…

– A kvôli tomu sa chceš okradnúť možno o celý život? To nad tým naozaj nedokážeš prižmúriť oči a prijať jeho pohľad? Veď je logický! – deklarovala Lucia, akoby chcela Jane hlboko do duše vštepiť slovo za slovom, písmenko za písmenkom.

Jana len krútila hlavou:

– Ale ako by som vyzerala? Ja s mojím postojom a prezident propagačnej kampane pre Boevín.

– Ako by si vyzerala? Úplne normálne. Očkovanie predsa všetci považujú za skvelú vec. Čo ľudia nechápu, je tvoj postoj k nemu. A čo by vôbec nepochopili, je to, ak by si odmietla takého muža kvôli tomu, že propaguje dáky… Bevín.

– Boevín – očkovanie proti pelikániemu moru! – podráždene odvrkla priateľka Boevínskeho prezidenta.

Bacuľatá tmavovláska si zrazu na čosi spomenula:

– Pelikániemu moru? Počkaj…, včera som videla v telke takú reklamu. S takým rozkošným bábätkom a rytierom. A bola tam taká pekná pesnička…

Jana sa zatvárila zúfalo:

– No vidíš to! To je tiež určite Petrovo dielo! To on navrhoval všetky tie bilbordy a plagátiky s princeznami Dinkami, drakmi a rytiermi. Preto ho urobili tým nešťastným prezidentom.

– Tá reklama bola však vydarená. Ak ju robil ten tvoj Peter, tak je navyše ešte aj šikovný a talentovaný. Počuj, Janka! Ty sa spamätaj! Pozri sa na to všetko trochu z nadhľadu!

– Ale na čo ten talent a šikovnosť márni!? Ty nevieš to, čo viem ja: vakcíny ničia deťom mozog, spôsobujú vážne choroby, geneticky poškodzujú aj ďalšie generácie. A on to všetko vie!

Lucia sa snažila o racionálny pohľad a ignorovala zmätené obranno-útočné výpady svojej priateľky.

– No ja neviem. Domnievam sa, že si sama zarúbavaš cestu. Čo si myslíš, o čom je vzťah? O schopnosti robiť ústupky, hľadať kompromisy, budovať cesty aj tam, kde to zdanlivo už ozaj nejde. Veď tebe by nevyhovoval ani skutočný princ! Vezmi si, ako musím žiť ja. Viem, že môj muž má aj inú ženu a ja sa radšej tvárim, že o tom neviem. Musím sa naučiť akceptovať ho aj s jeho neverou. Pretože rodina mi stojí za to. A, napriek všetkému, aj on mi stojí za to. Po šoku, ktorý som zažila, po obviňovaní môjho muža som sa začala zamýšľať aj nad mojím podielom viny. Pravda je, že som prestala o seba dbať. Pribrala som pätnásť kíl a prejedám sa. A Alanovi sa vždy páčili pekné dievčatá. Mala som si toto riziko uvedomiť skôr. A pravda je aj tá, že drvivú väčšinu voľného času venujem deťom. Predtým, kým neboli na svete, sme trávili dlhé hodiny spolu, spolu sme sa vedeli zabávať, ale zvykli sme sa aj dlho a do detailov rozprávať o všetkých problémoch. Všetko, čo sa ho týkalo, som vnímala veľmi citlivo, akoby sa to týkalo mňa. Snažila som sa ihneď riešiť všetky napätia a konflikty, lebo ma strašne boleli. A potom prišli deti a oni stáli na prvom mieste. Veď to zažiješ sama, keď sa ti taký drobček narodí. Jednoducho som na to všetko už nemala čas. Až neskôr, až neskoro, keď som o tom bola nútená rozmýšľať, som prišla na to, že muž nevie pochopiť to, čo žena berie ako prirodzené. Asi sa cítil odstrčený, kým ja som nevedela čo skôr. Zrejme niekedy vtedy, v tom obojstranne nepochopenom období sa zmenil náš vzťah. A ten čas a tú bytostnú zainteresovanosť mu dnes už neviem dávať. A niekto iný to zrejme dokáže. Tak to dopadlo. Neskoro som si uvedomila, že muži sú ako deti. Že tiež potrebujú neustálu láskavú starostlivosť. A čo mi ostáva teraz? Pokúsiť sa schudnúť? Zahŕňať muža pozornosťou? Nie je už neskoro? Taký je život, moja milá!

Jana sa na pozadí problémov, ktoré musí riešiť jej kamarátka, zahanbila. Spomenula si, že toto stretnutie pôvodne plánovala venovať povzbudzovaniu Lucky, aby neupadala na duchu. A ako sa to všetko obrátilo. Teraz ratuje ona ju. Horkými kvapkami. Jane sa ťažko prehĺtali. Ešte stále bola presvedčená o svojej pravde, no začala si uvedomovať, aké je aj to najväčšie osobné trápenie relatívne. Obdivovala Luciu, jej múdry pohľad na problémy, a už vôbec nechápala, ako jej mohlo napadnúť v takej jasnej situácii, keď odhalila neveru muža, hľadať a i nájsť vinu i v sebe.

Obe nešťastné sestričky sa napokon dokázali spoločne i zasmiať. Jane prestal štrajkovať žalúdok a svoj zákusok dojedla s chuťou. V priebehu rozhovoru sa totiž rozhodla, že bude o Petra bojovať. Najradšej by sa mu hneď teraz ospravedlnila za svoju chybu. Naozaj reagovala v zlosti hrubo a nepekne. Peter sa má však vrátiť až v utorok alebo v stredu, dovtedy musí vyčkať. Nechcela to riešiť telefonicky.

A tak si v nedeľu podvečer Jana vo svojom mobile prečítala: „Myslím si, že by sme sa mali pokúsiť porozprávať sa ešte raz, a pokojnejšie. V utorok idem na kongres do Brna, potom sa ozvem.“

Ešte pred chvíľou utrápená dievčina teraz tancovala od radosti. A to doslova. Pustila si k tomu  Elán, zvŕtala sa vo svojom bytíku a vyskakovala v rytme Tanečníc z Lúčnice. Akoby aj nie! Hoci superstrohá, ale pozitívna správa od Petra jej otvorila zabuchnuté dvere. A tu sa odrazu zasekla, ako by ju primrazilo. Dostala nápad. Pôjde za Petrom do toho Brna! Mozog jej začal pracovať na plné obrátky. Musí si zistiť kde a kedy sa ten kongres koná a potrebuje nájsť za seba náhradu do roboty. Potrebovala vlastne vykryť len štyri hodiny. Zavolá Lucke alebo poprosí Dominiku či Zuzanu. Podľa toho, ako majú služby. Vypla hudbu a zapla počítač. Informáciu o kongrese našla v priebehu desiatich minút. Dokonca zistila, že Peter má prednášku až o 15.30, takže by ju teoreticky stihla aj keby ju z roboty nepustili. Rýchlo si ešte vyhľadala spoje do Brna a z Brna a spokojne zapadla do kresla. Tak, a poriadne sa pripraví. Počas tých dní plných múk si totiž uvedomila jednu dôležitú vec. Peter je tak ako ona, tiež len obeťou. On nie je na vine. Na vine sú „oni“. Dáki ľudia či koncerny, čo stoja za tým všetkým. Nevedela presne kto, ale aj na kongrese mal dostať priestor zástupca Svetovej zdravotníckej organizácie a dáky prezident očkovacích lekárov, na ktorých si najviac brúsila zuby.

Rýchlo zavolala Lucii. V utorok mala službu, ale medzi desiatou a jedenástou mala voľno, takže, ak to zajtra v robote nedohodne inak, mohla by prebrať Janiných pacientov v tomto čase a Jana by najneskôr o 10.00 mohla cestovať.

Pred Janou stála ešte jedna úloha. Odpovedať Petrovi. Esemesková forma bola zo všetkých najjednoduchšia. Po chvíľke premýšľania vyťukala: „Prepáč, vtedy som reagovala v hneve. Teším sa na stretnutie.“

„Tak, to by bolo,“ povedala si Jana a opäť si sadla k internetu v snahe vypátrať o Boevíne, čo sa dalo. Pripravovala sa, akoby hlavný referát v Brne mala mať ona. Zamerala sa na pomocné látky obsiahnuté vo vakcíne a našla úryvok zo zaujímavej prednášky nemeckého doktora Klausa Hartmanna⁵.  Hovoril o americkej vedeckej štúdii, v ktorej vedci pri testoch na myšiach zistili, že jedna z prídavných chemikálií, hliník, ničí neurónové spojenia a celé nervové bunky.⁶(pozn 1). Vedúci výskumu C. A. Shaw skonštatoval, že hoci jestvuje vyše 10 000 štúdií dokazujúcich neškodnosť zlúčenín hliníka vo vakcínach, nenašiel žiadnu, ktorá by skúmala ich dlhodobé účinky. „Nikto v mojom laboratóriu sa nechce dať očkovať,“ uviedol Shaw: „Sme z toho úplne vedľa. Nerobili sme tie pokusy preto, aby sme zistili nejaké chyby vo vakcínach. No odrazu sme zistili, ach, Bože, veď odumierajú neuróny!“

Doktor Hartmann predstavil aj výskum potvrdzujúci toxicitu organickej soli ortuti – thiomersalu vo vakcínach. Janu šokoval spôsob, ako bola táto látka testovaná. Vstrekli ju pacientom smrteľne chorým na bakteriálnu meningitídu a keďže tí zomreli až po dvoch-troch dňoch, čo bol normálny priebeh choroby, skonštatovalo sa, že thiomersal nie je pre človeka nebezpečný (pozn 2). „Nikdy nebola vykonaná iná kontrola bezpečnosti tejto látky,“ dodal doktor Hartmann, pričom podotkol, že sa úplne zbytočne používala dlhé desaťročia, aj keď sa už vakcíny vyrábali v hygienicky čistých podmienkach a konzervačnú látku nepotrebovali.

„Desaťročia zbytočne vpichovať deťom jedovatú ortuť – veď to je zločin,“ skríkla vduchu Jana. Šokovalo ju, aké predpotopné a neprebádané produkty sa doposiaľ vpichujú do detí. Aj zlúčeniny hliníka sa začali používať v dvadsiatych rokoch minulého storočia a vtedy sa nikto nezamýšľal nad tým, či náhodou nevyvolávajú autoimunitné choroby. Ani dnes nikto nevie, akým spôsobom vlastne tieto látky stimulujú tvorbu protilátok. „Používa sa to, ale nikto nevie, prečo fungujú,“ skonštatoval doktor Hartmann.

Mladá sestrička nenachádzala slov. A krv jej tuhla v žilách, keď si zosumarizovala, čo spôsobujeme imunitnému systému. Doktor Hartmann ho opísal ako inteligentný, vysokokomplexný, učenlivý systém, ktorý je neustále v kontakte s okolím a prijíma z neho informácie. Za tisíce rokov sa prispôsobil pôvodcom chorôb, ktorí sa okolo nás vyskytujú. Pozostáva z mnohých druhov buniek s rôznymi úlohami, ktoré spolu komunikujú, dokážu sa aktivizovať, ale aj túto zvýšenú aktivitu zredukovať, aby nedošlo k procesom, ktoré sú nebezpečnejšie, než samotná infekčná choroba. A tu prichádzame my s pokusmi s vakcínami „a tomuto imunitnému systému chceme lacnými trikmi vysvetliť, čo má a čo nemá robiť“.

Jana sa akoby za celé ľudstvo hanbila, aký je tento „vedecký“ vpád do geniálneho systému tupý a brutálny. Uzrela všetkých tých vedcov zasahujúcich do ľudskej imunity v temnom svetle ako nástroje pracujúce v záujme maximalizácie zisku farmaceutických koncernov aj cez mŕtvoly. Najmä potom, čo doktor Hartmann vysvetlil, že dnes je nemožné objektívne zhodnotiť situáciu. Ak by sa totiž zistilo, že vakcíny škodia, znamenalo by to krach farmaceutických koncernov v dôsledku odškodnení, ktoré by museli zaplatiť. A keďže peniaze na výskum sú v drvivej miere v ich rukách, pravdu nik skúmať nebude.

Jane stačilo. Našla si totiž vinníka a rozhodla sa uštedriť mu ranu.

_______________________

Uvedené v knihe Berta Ehgartnera: Lob der Krankheit, 2008, Verlagsgruppe Lubbe, Bergisch Gladbach, str. 197-8:

Myši zaočkované hliníkovým roztokom sa extrémne líšili od myší, ktorým vstrekli len neutrálny vodný roztok. Sila ich svalov a výdrž bola len polovičná, z hodnôt, ktoré dosiahli nezaočkované myši. Boli signifikantne bojazlivejšie a mali horšie výsledky v pamäťových testoch.

Pri analýze poškodenia buniek v mozgu a v mieche sa pri „hliníkových myšiach“ ukázala hotová katastrofa. V mozgových štruktúrach, ktoré hrajú úlohu v koordinácii pohybov a v svalovej kontrole, bolo odumretých až do 35 % neurónov. Tak v mozgu, ako aj mieche sa nachádzali početné bunky v rozklade.

Autori k tomu píšu: „Hydroxid hlinitý (aluminiumhydroxid)  zapríčinil tak deficity v správaní, ako aj pohybové deficity a zvýšenú prítomnosť apoptotických neurónov (pozn.: nervových buniek v štádiu očakávanej bunkovej smrti) v rôznych oblastiach centrálneho nervového systému so signifikantnou stratou motorických nervových buniek v mieche driekovej chrbtice.“ Kanadskí vedci odkázali na desiatky štúdií, ktoré už preukázali škodlivý potenciál hliníkových solí u zvierat i u ľudí. Nielen v súvislosti s konkrétnymi poškodeniami nervov, ale aj pri aktivácii autoimunitných reakcií a alergií.

Napokon nasleduje záverečný odsek, ktorý objasňuje význam tejto tematiky pre zdravie detí: „Neustále používanie hliníkových pomocných látok v rôznych vakcínach (napr. hepatitída A a B, záškrt, tetanus, čierny kašeľ atď.) pre širokú verejnosť môže mať ešte oveľa ďalekosiahlejšie zdravotné následky. Kým sa detailne nepreukáže bezpečnosť vakcín rozsiahlymi kontrolovanými dlhodobými štúdiami so špeciálnym zreteľom na nervový systém, môžu byť mnohé zo zaočkovaných osôb ohrozené. Či ochrana pred obávanými chorobami zaváži viac než riziko, ktoré povstáva zo samotnej toxicity vakcín, je otázka, ktorá vyžaduje okamžitú naliehavú pozornosť.“

 

2. Podľa prednášky Klausa Hartmanna „Wie sicher sind die Zusatzstoffe von Impfungen?“ (Aké bezpečné sú prídavné látky vo vakcínach), 5. Stuttgarter Impf-Symposium 2008:

Doktor Hartmann u úvode prednášky premietol film z kanadského výskumu, ktorý ukazuje, ako ortuť poškodzuje rozvíjajúci sa nervový systém. V priebehu prednášky hovoril o histórii vzniku thiomersalu, ktorý vyvinula americká firma Eli Lilly ako konzervačnú látku, ktorá ničí baktérie. Na objednávku firmy Eli Lilly vykonali štúdiu na 22 pacientoch. Prednášajúci premietol záver štúdie publikovaný v r. 1931: „Toxicita pre človeka. Merthiolát (=thiomersal) sa vnútrožilovo vstrekol 22 osobám v dávke 50 cm³ jednopercentného roztoku. … Tolerancia takejto intravenóznej dózy indikuje veľmi nízku úroveň toxicity merthiolátu pre človeka.“ (Powell HM, Jamieson WA: Merthiolate as a Germicide, American Journal of Hyg. 1931; 13: 296-310.)

K. Hartman to komentoval: „Ale v tejto práci sa nepísalo, že to boli pacienti, ktorí ležali na infekčnom oddelení nemocnice v Chicagu a všetkých 22 ľudí“ trpelo chorobou, ktorá bola v predantibiotickej ére „v princípe rozsudkom smrti“. Thiomersal v ich prípade použili skôr ako terapeutický prostriedok s úvahou: „Možno naším baktericidným prostriedkom dosiahneme pozitívny efekt na bakteriálnu meningitídu. Pacienti v priemere prežili liečbu thiomersalom o 3-4 dni, čo bol normálny priebeh ochorenia. … A tento výskum bol desaťročia používaný ako dôkaz bezpečnosti thiomersalu. Nevykonal sa žiaden iný výskum. … Thiomersal sa používal takmer vo všetkých vakcínach … aj keď sa plnili do jednotlivých sterilných ampuliek, kde už netreba žiaden konzervant.“ K. Hartmann vysvetlil, že pre výrobcov by zmena receptúry vyžadovala nové rokovanie s úradmi, možno nové štúdie, prestavbu výrobného procesu. Úrady na prítomnosť thiomersalu hľadeli z pohľadu: „Dali to už toľkým miliónom ľudí, že to nepredstavuje problém.“ A nikto nič nerobil. A v moderných vakcínach sa „stále používalo rovnaké množstvo thiomersalu ako v 30. či 50. rokoch.“

Súvisiace články

• Úryvky z knihy „Skutočný príbeh víťazstva nad rakovinou“
• Viete ako si vybudovať super pamäť? (prikladáme detailný postup)
• Vedecky potvrdené: Každodenné čítanie podporuje nielen zdravý spánok, ale oveľa viac
• Ak sú vakcíny naozaj bezpečné, prečo potom vyplatila americká vláda 3 miliardy dolárov obetiam očkovania?